Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata kapitola

Sto dvadsiata kapitola


Harry vybehol z izby a bežal po chodbe, Severus hneď za ním. Odrazu prudko odbočil na schody a Severus, ktorý nezareagoval dosť rýchlo, sa musel kúštik vrátiť. Harry bral schody po troch, no strýko ho aj tak o par sekúnd dobiehal... Vybehol na prvé poschodie a odbočil doprava. Chcel sa ukryť v nejakej izbe, ale to nemal. Na „rovine“ bol totiž Severus oveľa rýchlejší. Harry chcel práve vbehnúť do izby, keď po ňom skočil a zhodil ho na zem.
„Áaaaa!“
Severus ho kolenom pritlačil k zemi a zavrčal:
„Tak prestaneš už provokovať?!“
„Nie!“ odvetil Harry s úškrnom. Jeho väzniteľ ho začal štekliť.
„Jáj! Daj mi pokoj!“ snažil sa ho zhodiť. Neúspešne.
„Prestaneš?“ spýtal sa.
„Prestanem, prestanem, len ma už pusti!“ kričal Harry.
Severus teda vstal a spokojne si oprášil habit. Harry zostal ležať na chrbte a sťažka dýchal.
„Si hnusný, vieš o tom!“
„Ďakujem!“ uškrnul sa a podal mu ruku. Harry ju prijal, Severus mu pomohol vstať a oprášil ho.
„Váľaš sa po zemi ako malé dieťa!“ povedal naoko káravo. Harry na neho hodil vražedný pohľad.
„Dobre, teraz by sme mohli nahodiť vážnu tvár a ako rozumní dospelí sa vrátiť k našim pacientom,“ navrhol profesor.
„Súhlasím,“ odvetil Harry.

„....myslím, že keď ho vtedy videl správať sa normálne, tak sa ho prestal báť,“ začuli Remusa, keď „dospelo“ vošli do izby.
„S Harrym sme sa dohodli, že zajtra večer privedieme Nevilla,“ oznámil Severus.
„Och… zajtra?“ s neskrývanou radosťou vyhŕkla Alice.
„My sme sa dohodli?“ poznamenal Harry.
„Takže teraz si už pôjdete ľahnúť. Zajtra bude ťažký deň...“ dodal viac-menej pre seba a od ignoroval Harryho.
„Koľko je hodín?“ spýtal sa Remus.
„Keď som beža...ehm…išiel okolo hodín, bolo tri štvrte na dvanásť.“
„To už bude polnoc?!!“ prekvapene zamrkal Remus.
„Preto vravím, že idú spať! Potrebujú si oddýchnuť!“ zavrčal Severus.
Remus im teda poprial dobrú noc a odišiel. On nespal na ústredí, ale išiel k Tonksovej. Harry so Severusom a Sothisom prešli vedľa, do svojej izby a nechali pacientov samých. Onedlho už všetci v dome tvrdo spali, len Sothis ležal na Harryho nohách a strážil nočný kľud.

Keď Alice vstala, odvážila sa vyjsť z izby. Chcela nájsť Harryho a Severusa, ale nevedela, kde ich hľadať. Vyšla teda po chodbe a zišla dolu po schodoch. Pootvárala pár dverí a nakukla dnu. Dom sa jej nepáčil, bol taký temný... Vo veľkom salóne našla na stene gobelín: Rodokmeň Blackovcov. Neveriacky si ho obzerala. Páčilo sa jej tu čoraz menej. Chcela vedieť, čo je to vôbec za dom. Vtom sa za ňou zjavil Sothis.
„Hav!“
Prestrašene zhíkla.
„Ach, to si ty? Kde by som našla Severusa alebo Harryho?“ spýtala sa ho.
Sothis ju potiahol za pyžamo a viedol ju opäť hore. Zastal pred dverami vedľa tých, kde boli oni s Frankom. Váhavo zaklopala, ale Sothis labou otvoril dvere a vtiahol ju dnu. Obaja spali na posteliach blízko seba a ona si ich so záujmom prezerala. Teraz sa podobali ešte viac. Ešte aj spali rovnako: jemne schúlení do klbka. Chcela rýchlo vycúvať z izby, ale to už Sothis podišiel k Harrymu a štuchol ho ňufákom do hlavy.
Harry zamrnčal zo spánku, ale nezobudil sa.
„Nebuď ho!“ požiadala ho Alice, Sothis ju však ignoroval. Podišiel k Severusovi a už štuchal aj do neho. On sa zobudil takmer okamžite.
„Čo chceš ty nevďačná kopa chlpov!“ zamrmlal rozospato, a potom si všimol Alicu.
„Prečo neležíš v posteli?!“ spýtal sa jej káravo a sadol si na posteli.
„Ja…len som chcela vedieť, kde ste a či by sa tu nedalo zohnať niečo na jedenie,“ ospravedlňujúco vysvetlila.
„Počkaj, idem,“ zašomral a vyliezol z postele.
„Nechcela som vás budiť, to ten pes,“ šepla.
„To nič,“ mávol rukou Severus a vyšiel von. Zaviedol ju do kuchyne a pomohol jej pripraviť niečo na jedenie pre všetkých.
Keď chystala čaj, odvážila sa spýtať:
„Čo je toto za dom?“
„Dom Blackovcov,“ odvetil.
„Ale, veď tí boli … na strane Veď-Vieš-Koho!! Ako ste sa sem dostali?!“
„Sirius nám ho dovolil používať ako hlavné sídlo Rádu.“
„Sirius? Sirius Black? Ten Sirius Black?!“ spýtala sa dôrazne.
„Ach, ty nevieš, prepáč...celkom som zabudol…on ich nezradil, bol nevinný. Pred štyrmi rokmi ušiel z Azkabanu a skrýval sa. Potom prišiel k Harrymu, povedal nám ako to všetko vlastne bolo a Dumbledore mu pomohol ukryť sa. Nakoniec, keď sme hľadali sídlo pre Rád, ponúkol nám tento dom. Je dokonale chránený kúzlami a Dumbledore je strážcom tajomstva, takže nikto okrem nás nevie, kde dom je,“ vysvetlil.
„A kde je teraz?“
„Je mŕtvy,“ odvetil stručne. Sothis slabo zavrčal, no Severus na neho výhražne pozrel.
„Čo sa mu stalo?“ spýtala sa prekvapene.
„Voldemort vylákal Harryho a pár žiakov na ministerstvo a v súboji s Bellatrix preletel oblúkom v sieni smrti.“
„Bellatrix Lestrangeová?“ spýtala sa ticho.
Severus prikývol. Na tvári sa jej zjavil bolestný kŕč.
„Čo sa tam stalo? Vravel si, že tam bolo aj pár žiakov?“ uvedomil sa odrazu.
„Hej. Boli tam Harry, Hermiona, Ginny, Ron Weasley, Neville a ešte jedna žiačka z bystrohlavu,“ vyratúval.
„Neville?!!! Môj Neville?!!!“ vydýchla šokovane.
„Počínal si veľmi odvážne, obišiel len so zlomeným nosom a nohou, myslím,“ povedal vážne.
Vyzerala otrasene a sťažka si sadla na stoličku. Severus si sadol naproti nej a povedal jej všetko, čo vedel.
„…Na svojho syna môžeš byť hrdá,“ zakončil Severus a Sothis štekol na súhlas.
Strnulo sedela a hľadela do steny.
„Mala by si jesť, aby si chytila trošku zdravej farby. Nech sa ťa Neville nezľakne,“ snažil sa ju priviesť na iné myšlienky, ale veľmi to nezabralo. Celá sa triasla.
„Neboj sa, skutočne sa mu nič vážne nestalo,“ upokojoval ju. A dotkol sa jej ruky.
„Och, aká si studená, veď prechladneš!“ Severus si až teraz uvedomil, že sedieť v nevykúrenej miestnosti len v tenkej košieľke nie je veľmi rozumné.
„Sothis, našlo by sa tu pre nich niečo na prezlečenie?“ spýtal sa ho. Sothis prikývol a odbehol. V priebehu niekoľkých málo minút začuli obrovskú ranu. Severus prekvapene vybehol z kuchyne s pripraveným prútikom, no len čo otvoril dvere, k jeho nohám dopadla veľká krabica. Zo schodov na neho previnilo hľadel Sothis.
„Tichšie to nešlo?!“ zavrčal a krabicu zobral dovnútra. Alice sa zatiaľ upokojila. Položil pred ňu na stôl škatuľu a otvoril ju. Sothis skočil na stôl a tiež do nej nakukol.
„Ten je veľmi inteligentný,“ poznamenala.
„No, niekedy až príliš,“ zašomral Severus a pustil sa do skúmania vecí.

Harry sa zobudil na obrovskú ranu, ktorá sa ozvala stíchnutým domom. Prekvapene sa posadil a hneď si všimol, že Severus je preč. Rýchlo vstal a vyšiel z izby. Z vedľajších dverí práve vyšiel Frank.
„Čo…čo to bolo?“
„Neviem, idem sa pozrieť,“ odvetil Harry.
„Alice nie je v izbe, nemohol sa sem niekto dostať?“ spýtal sa nervózne.
„Ak by sa sem niekto dostal, tak len niekto z Rádu a ten by skôr kričal, ako búchal,“ poznamenal Harry s Frankom v pätách zišli až dolu. Všade bolo ticho a pokoj. Harry teda zamieril do kuchyne.
„Tu ste!“ vyhŕkol, keď otvorili dvere.
„Alice!“ vydýchol si jej manžel.
„To čo bolo za strašný rámus?!“ vypálil na nich Harry.
„Sothis im priniesol niečo na oblečenie,“ vysvetlil Severus pokojne.
Obaja podišli bližšie a obzreli si veci, porozkladané po stole. Sothis odrazu chňapol po jednom habite a podal ho Frankovi.
„Ten ti asi bude sedieť,“ vysvetlil Severus.
„Och, ďa…ďakujem,“ povedal prekvapene.
Sothis mu už podával aj nohavice a košeľu. Frank si to váhavo zobral.
„Nejaké ženské veci si priniesť nemohol?“ zašomral Severus. Sothis len zavrčal.
„No, Alice, budeš sa musieť uspokojiť s mužskými šatami,“ pokrčil plecami Severus a vytiahol nejakú košeľu a nohavice.
„To nevadí,“ odvetila a zobrala si oblečenie.
„Choďte sa prezliecť a príďte sa najesť,“ povedal Severus a obaja odišli. Keď sa onedlho vrátili, jedlo už bolo prichystané na stole.
S chuťou sa pustili do raňajok, či skôr obeda. Frank i Alice sa stále niečo vypytovali, a tak nakoniec jedli asi dve hodiny. Vtedy si Harry uvedomil, že ich dnes čaká ešte jedna úloha.
„Asi by som už mal ísť pre Nevilla,“ poznamenal okolo tretej. Obaja manželia nervózne stuhli.
„Môžem?“ spýtal sa váhavo.
„Samozrejme!“ vyhŕkla Alice nedočkavo.
„Dobre, o chvíľu som späť,“ povedal a zmizol v krbe.

Harry vyšiel v Dumbledorovej pracovni.
„Dobrý deň, pane, prepáčte, že vás ruším, ja som len prišiel pre Nevilla,“ ozval sa Harry.
„Ahoj, Harry, som rád, že ste moju podmienku dodržali. Ale keď som povedal, že mu to máte povedať, myslel som obaja,“ upozornil ho.
„Asi vám nerozumiem,“ poznamenal Harry.
„Myslel som tým, že mu to poviete obaja. Ty aj Severus. Neville je v chrabromilskej klubovni, ak by ťa zaujímalo,“ povedal Dumbledore.
„Ale, Severus predsa nemôže len tak vojsť do našej klubovne!“ namietol Harry.
„Tak si zoberie neviditeľný plášť,“ navrhol riaditeľ pokojne a ďalej sa venoval listu, ktorý písal. Harry sa na neho zarazene díval ešte niekoľko sekúnd, potom sa však otočil a vrátil sa na ústredie.
„To už si aj tu?!! A kde je Neville?“ prekvapene sa na neho pozreli Severus a Longbottomovci.
„Ešte som sa ani nedostal za dvere Dumbledorovej pracovne. Poslal ma pre teba. Vraj musíš ísť so mnou,“ odvetil Harry.
„Prečo?“ nechápal Severus a i pacienti sa tvárili prekvapene.
„Neviem, ale asi je ešte stále dosť nahnevaný,“ zamrmlal Harry.
„A ako sa mám dostať do vašej klubovne? Mám tam akože len tak vojsť?!!!“ spýtal sa dôrazne.
„Neviditeľný plášť...“
Severus si povzdychol, ale predsa len vstal a išiel zobrať plášť.
„Takže pôjdete obaja?“ nervózne sa spýtala Alice.
„Onedlho sme späť aj s Nevillom,“ uistil ju Harry.
„Počkáme hore v izbe,“ navrhol Frank spolu s manželkou a Sothisom vyšli hore. Po ceste minuli Severusa s neviditeľným plášťom.
„Tak poďme!“ zamručal Severus a vošli do plameňov.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravil Severus.
„Rád ťa vidím, Severus,“ odvetil riaditeľ, „pred tým, než pôjdete…bol by som rád, keby ste si na chvíľu sadli.
Prekvapene sa na seba pozreli, ale poslúchli.
„Obaja sú v poriadku?“ začal otázkou.
„Hej, po fyzickej aj psychickej stránke,“ odvetil Snape.
„Navrhujem, aby ste ich nechali na ústredí, kým sa trošku…spoznajú. Aspoň deň, dva.“
„Ako chcete, ak sa tam neobjaví nikto z Rádu…“
„Všetkých som poslal pátrať a informácie nosia priamo mne. Nikto nemá dôvod tam ísť.“
„Tak potom tam môžu byť,“ povedal Harry.
„Bolo by dobré, keby ste sa vy dvaja niekde objavili. Buď teda zostaňte na hrade, alebo sa držte toho vášho plánu a choďte do Godrikovej úžľabiny. Ak by náhodou niekto dostal isté podozrenie, aby vás našli tam, kde máte byť,“ povedal výrazne. Niečo im chcel naznačiť.
„Ten niekto má byť Moody?“ spýtal sa Severus.
„Mohol by byť,“ odvetil tajomne.
„Tak pôjdeme do Godrikovej úžľabiny,“ okamžite rozhodol Harry.
„Dobre. Remus o tom vašom pláne vedel?“
„Áno,“ obozretne odvetil Harry.
„Tak potom by mohol zostať s Longbottomovcami, aby v dome neboli sami.“
„Necháme im Sothisa a ak chcete, pošlite im Hedvigu alebo Calvu,“ navrhol Severus.
„Pošlem im Hedvigu…“ pokojne povedal Dumbledore.
„Môžeme už ísť?“ spýtal sa Harry.
„Samozrejme…prajem vám príjemné vysvetľovanie,“ poprial im Dumbledore od svojho stola a opäť preniesol svoju pozornosť k listu.
„Ďakujeme!“ zavrčal Severus. Keď vyšli z pracovne, Severus si obliekol plášť a … zmizol.
Zamierili do chrabromilskej veže. Harry povedal Tučnej pani heslo- ružové kolieska- a v sprievode neviditeľného Severusa vošiel dnu. V klubovni bol deväť ľudí. Hermiona, Ron, Neville, Mark, Ginny a štyria mladší chrabromilčania, ktorí tu zostali aj cez sviatky. Keď sa otvoril priechod, Hermiona a ostatní sa okamžite pozreli ich smerom.
„Harry!“ prekvapene vykríkla Ginny.
„Ahojte,“ pozdravil roztržito. Neville na neho hodil len letmý pohľad a opäť tupo hľadel do zeme a hladkal svoju sivú mačičku.
„Konečne si sa ukázal! Niečo by sme si s tebou radi prejednali!“ rázne povedal Ron.
„Neskôr vám to vysvetlím, teraz nemám čas,“ zašomral Harry a podišiel k Nevillovi. Čupol si pred neho a pohľadom si vyžiadal jeho pozornosť.
„Ahoj, Harry,“ šepol Neville utrápene.
„Ahoj, Neville. Chcem sa ťa niečo spýtať,“ začal Harry váhavo.
Neville na neho spýtavo pozrel.
„Dôveruješ mi, Neville?“
„Prosím?“ nechápal Neville.
„Odpovedz mi, prosím,“ naliehal Harry.
„Harry, ja nechápem, o čo ti ide!“
„Len mi prosím odpovedz!“
„Jasne, že ti dôverujem!“ odvetil Neville nechápavo.
„A Severus. Dôveruješ aj jemu?“
„Čo to je za hlúpu otázku?! O čo ti ide, Harry?!“ spýtal sa už trochu podráždene.
„Prosím, odpovedz mi!“ prízvukoval mu Harry.
„Teraz už hej. O čo ti ide?!“
„Takže nám dôveruješ, si si tým istý?“
„Prestaň mi klásť také debilné otázky!“ nahneval sa Neville.
„Nie sú debilné, chcem len vedieť, že ti môžem povedať to, po čo som prišiel,“ odvetil Harry.
Ginny zatiaľ zaujalo niečo iné... jej, i Nevillove mačiatka sa obtierali o ...vzduch. Prekvapene sa dívala, ako hlasno pradú a hlavičky túlia k …vzduchu. Odrazu sa však zľakla, keď ich „vzduch“ odsunul. Malé však boli neodbytné. Vtom Nevillova mačička zmizla a odnikiaľ sa vynorila, pre Ginny až veľmi známa, ruka, chytila jej mačičku a položila jej ju na kolená.
„Profesor?“ šepla tichúčko, priam nečujne. Vtom zacítila niečí dych na svojom krku.
„Psss… povedz Markovi, že to vyšlo a nech vám to vysvetlí. Nemusím hádam zdôrazňovať, že to bude len pre vaše uši!“ zašepkal jej do ucha. Ginny strnulo prikývla.
„Áno, dôverujem vám,“ povzdychol si Neville.
„Tak potom… viem, kde sú tvoji rodičia,“ ticho povedal Harry. Všetci piati stuhli.
„Čo…ako…“
„Poď za mnou,“ ukázal na schody, „vy tu zostaňte!“ prikázal Ronovi, Hermione, Markovi a Ginny. Neville vstal a ako námesačný šiel za Harrym. Prešli do chlapčenských spální siedmeho ročníku a keď vošli, dvere za nimi sa zavreli. Neville sa otočil a zbadal Snapa, ako si zobliekol plášť a očaroval dvere a steny proti odpočúvaniu.
„Profesor, ako…“ nechápal.
„Sadni si,“ nebol to príkaz, ale prosba. Neville však okamžite poslúchol.
„Viete kde sú moji rodičia… kto ich uniesol?“ spýtal sa s nádejou Harryho.
„Hej, my,“ prezradil Harry.
Neville zostal sedieť ako skamenený a šokovane hľadel na Harryho a Snapa, ktorý si medzitým sadol vedľa neho a položil mača na zem.
„Prosím?!!“
„My sme ich uniesli,“ zopakoval Severus.
„Vieš, ešte cez Vianoce nám napadlo niečo, vďaka čomu by sme im mohli pomôcť, len sme k tomu potrebovali pár údajov. V tú noc, keď sa Remusovi narodil syn, sme u Munga našli ich záznamy a potrebné informácie si odpísali. Chceli sme ich vyliečiť, ale bolo nám jasné, že tvoja stará mama by s tým nesúhlasila, keby vedela, že v tom má prsty aj Severus. Hľadali sme teda spôsob, ako sa k nim dostať a vyskúšať to, ale na nič rozumné sme neprišli. Nakoniec nám ako posledná možnosť vyšlo uniesť ich. Predvčerom v noci sa nám to podarilo a včera sme vyskúšali tú našu liečebnú metódu,“ Harry sa na chvíľu odmlčal. Doteraz rozprával rýchlo, aby Neville nemal čas čokoľvek povedať. Ten však len skamenelo sedel a hľadel na nich s neurčitým výrazom na tvári.
„Vyskúšali sme to a…vyšlo to,“ dokončil Harry.
Neville niekoľko minút len ticho sedel a potom vykoktal:
„Vy…vy…vyšlo? Ako to myslíte?“
„Podarilo sa nám napraviť škody, ktoré napáchali smrťožrúti,“ odvetil Severus.
„Čo to znamená?“ spýtal sa váhavo.
„Chcel by si ich vidieť? Pretože by sa dalo povedať, že oni na teba nedočkavo čakajú,“ neurčito povedal Severus.
Neville sa prudko nadýchol a výrazy jeho tváre sa menili rýchlosťou blesku.
„Oni…oni…“
„Ich myseľ je v poriadku,“ povedal Harry.
„Pamätajú si všetko, čo sa udialo do toho útoku. Na niečo, čo sa stalo potom si možno spomenú neskôr, ale nemôžem to zaručiť, lebo tie myšlienky sú len chaotické útržky. Dalo by veľmi veľa námahy aspoň ako-tak ich spojiť,“ vysvetlil mu Severus, ale Neville ho už nevnímal.
„Takže…oni…už nemusia byť v nemocnici,“ spýtal sa na prvé, čo mu napadlo.
„Nie, už môžu byť s tebou,“ jemne mu odvetil Harry. Mača Nevillovi pazúrikom driapalo po členku, no až doteraz ho nevnímal. Vtom, akoby si ju všimol ju zodvihol a zobral do rúk. Malá zapriadla a pritúlila sa mu k srdcu.
„Chceš ísť za nimi, Neville?“ mäkko sa spýtal Harry.
Neville len prikývol, hrča v jeho hrdle mu nedovolila povedať ani slovo. Severus si obliekol neviditeľný plášť a odčaroval dvere. Nechal ich otvorené, kým prešli Harry s Nevillom, a tíško vykročil za nimi. Neville šiel ako námesačný, Harry ho musel viesť za ruku. Keď zišli do klubovne, chceli sa k nim vrhnúť ostatní, ale Harry im dal pohľadom jasne najavo, nech sa držia ďalej.
„To čo malo znamenať!“ prekvapene sa spýtal Ron.
„Vedie ho k rodičom,“ uvedomila si Ginny náhle.
„Prosím?!!!!“ šokovane na ňu pozreli Hermiona s Ronom.
„Ja… keď Harry prišiel, všimla som si, že sa Sofia i Anas (kačica = Kačka) hlasno pradú a otierajú sa o niečo vo vzduchu. Keď to niečo zobralo Anas a Sofiu mi položilo na kolená, uvedomila som si, že je to Snape. Všimol si, že som si ho všimla a povedal mi, že mám Markovi povedať, že to vyšlo a má nám to vysvetliť,“ šeptom objasnila Ginny.
„Čo vyšlo?“ nechápal Ron.
„Vyšlo?!! Veď to je super!!!“ potešil sa Mark.
„O čo ide?!“ zavrčala na neho Hermiona.
Mark si sadol bližšie k nim a najtichšie ako vedel im povedal všetko, čo poznal. Prekvapene ho počúvali. Keď skončil, Hermiona navrhla, aby išli k Dumbledorovi.